V zajatí hmly


Vidím ťa, ako sa hneváš. Vidím ťa zahaleného do hustých mračien. Ako často máme pocit, že nám svet krivdí, lomcuje nami hnev, upadáme do sebaľútosti. Cítime sa odmietaní a osamelí. „Nemiluješ ma!“ vrháš mi výčitku do tváre vo chvíli, keď prekypujem súcitom a láskou. Tá sa ťa však nedotýka, nemá ako ťa hriať. Skrz mračná nevnímaš jej lúče. Ako často máme pocit, že nás láska opustila, a pritom nevidíme, ako sme opustili my ju. Ona nemá kam ísť, je všade a vo všetkom. Prúdi skrz každého z nás, aj teba. Bez nej by si nežil. Utekáme pred ňou, zahaľujeme sa do hmly hnevu, sebaľútosti, strachu. Utápame sa v pocite, že sa k nám dostáva lásky málo.

„Už som sa vyzlostil. Chcem ťa, ak chceš ty mňa.“ Milujem ťa. A ty ma vidíš.