Najkrajší pohľad


Vraj najkrajší pohľad na Tatry je z chrbta koňa, sľuboval leták, ktorý sme objavili v turistickom infocentre v Liptovskom Mikuláši. Dcérka je do koní zbláznená a tušila som, že nedá pokoj, kým na avizovaný chrbát neusadne. Manžel v nedohľadne a sama na jazdu nechcela. Zahovorila som teda hodinovú prechádzku pre nás obe.

Na koni som naposledy sedela ako dieťa pri kolotočoch. Teraz predo mnou stál statný tátoš, cez ktorého som sotva dohliadla na druhú stranu. „Zvládnete ho?“ s lišiackym úsmevom sa ma opýtal liptovský kovboj. Zatiaľ čo si dcérka netrpezlivo obzerala „svoju“ kobylku, ja som odovzdane utrúsila: „Na čo ma posadíte, to zvládnem.“ Stačilo jedno rabaka a ocitla som sa takmer dva metre nad zemou, predo mnou hriva a konské uši. „Svojho“ žrebca som pohladila, uistila sa, že to, na čom sedím, je skutočne živé, keď v tom sa so mnou rozhýbal svet. Vyrazili sme v ústrety tatranskej prírode – traja na koňoch.

Dcérka sa spokojne húpala v sedle a ja som sa ešte chvíľu zmierovala so skutočnosťou, že nikde nenachádzam spojku, brzdu ani plyn. Neostávalo mi nič iné, než sa nechať viesť a prispôsobiť rytmu svojho nositeľa. „Sepa je najväčší pohodák v stáde, ničoho sa nezľakne,“ slová nášho sprievodcu Michala ma ako tak upokojili a ja som začala vnímať okolie. Ďaleko od všetkého ruchu, žiadne autá, len rozľahlé lúky, neďaleké lesy a všade okolo sa črtali hrebene hôr. V lete vraj sedí aj šesť hodín v sedle, v zime lyžuje a s jaskyniarmi objavuje tajomstvá skál, pokračoval náš sprievodca. Na Liptove sa narodil a pri koňoch sa motá od svojich ôsmich rokov. „Keď musím do mesta niečo vybaviť, zdržím sa len, kým to je nutné, a utekám späť na farmu,“ zveril sa Michal. Príjemným tempom sme sa presúvali priestranstvom posiatym trávou a pestrofarebnými kvetmi. Sepa s kobylkou Lili si občas nejaký utrhli a maškrtne prežúvali cestou.

Michal kone pomaly stočil doprava. Naša prechádzka sa prehupla do druhej polovice a my sme uzatvárali okruh smerom k farme. Krajina, ktorá sa doposiaľ skrývala za nami, sa zrazu rozprestrela pred našimi zrakmi – majestátne sa v nej týčil Kriváň a nadväzujúce vrchy. Nedotknuté zhonom každodenného života, ukotvené vo svojej veľkosti. „Kone ma učia pokore. Keď chcem, aby ma stádo prijalo, musím byť v pohode. Ony vycítia každý môj nepokoj.“

S Michalom a „našimi“ tátošmi sme sa rozlúčili, a kým nás späť do hotela viezlo 65 konských síl, som nevychádzala z údivu nad svetom, ktorý sme práve opúšťali. Tak čistý. Aký absurdný mi zrazu prišiel život v civilizovanom veľkomeste, kde sa každý za niečím ženie – do školy, do práce, za výsledkami, úspechmi, lepšími zajtrajškami… a pritom tie najkrajšie dnešky sú tu s nami. Dva vesmíry existujúce vedľa seba.

Dovolenka skončila a ja opäť riešim produkciu, rozdelenie práce, výsledky, čísla, reporty. Ako malý suvenír v sebe nosím spomienku na Kriváň, ktorý mi pripomína pominuteľnosť našich každodenných strastí a radostí. Vnáša pocit pokoja, večnosti, hlboko ukotvenej sily a čistoty do kolotoča bežných malicherností. Leták svoj sľub splnil: pohľad z chrbta koňa je krásny. A možno okrem Tatier pri ňom človek spozná aj kúsok seba.